Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Zaujímavosti v obci

Potočný mlyn

Pre život našej obce až do konca r. 1960 hral významnú roľu Uhorštiansky potočný mlyn nad dedinou, pod horou Urbár V tomto nieste bol pôvodný náhon vody na veľké mlynské koleso ktoré roztáčalo kolesá celej mlynice už od r. 1570 - vyše 420 rokov. Bol  pochopiteľne častokrát prestavovaný aj zväčšovaný V našom blízkom okolí to nebol jediný mlyn. V podstate každá obec v povodí rieky Ipeľ mala svoj mlyn. V tomto storočí to bol napríklad Klinckove mlyn ,,Pod hájom“, Gombalove mlyn v Rovňanoch, Bystričiansky, Ozdínsky aj Hradišský mlyn. Je pochopiteľné že mletie zrna na múku, alebo rôzne kŕmne zmesi, šrot, otruby boli naliehavo potrebné nielen pri výžive obyvateľstva, ale aj na chov a kŕmenie hydiny, ošípaných a ostatného dobytka. Zemepán Jan Pethö už vr. 1570, po obsadení celého okolia Turkami, za pôsobenia prvého známeho richtára obce Pavla Mogoňa vyžaduje prvé poplatky za mlyn od poddaného. Nie je nám známe, kto sa vystriedal ako vlastník tohoto mlyna za celých 420 rokov po vzniku ČSR /asi do r. 1930 bol vlastníkom pán Cirák a od r. 1931 až do 50 - tych rokov vlastnil mlyn p. Jan Rybár/. Bol ženatý a vychoval dve deti. V päťdesiatych rokoch predali mlyn Jánovi Albertovi a odsťahovali sa mimo obce. Pán Albert ešte mlyn úplne zrekonštruoval. Zlikvidoval vodný náhon a mlynské koleso a elektrifikoval celý mlyn. Po 60 - tych rokoch, úloha mlyna veľmi upadá, podobne ako upadá aj domáce pečenie chleba. Zásobovanie múkou a ostatnými mlynárskymi výrobkami preberajú veľké štátne mlyny a pečenie chleba, ako aj zásobovanie chlebom preberajú veľké pekárne. Ešte do konca 70 - tych rokov je mlyn veľmi málo využívaný na mletie šrotu. Po vybudovaní šrotovne na JRD a postupným preberaním zásobovania krmovinami z výrobne krmovín a poľnohospodárskych nákupných podnikov sa činnosť mlyna už úplne zastavila. Mlynár Albert potom odpredal mlyn so zariadením presídlenému občanovi p. Belkovi z Látok, už len k obývaniu. Žil sám a od jeho smrti je už mlyn opustený.

 


 

Zlatná (osada v doline)

Neoddeliteľnou súčasťou obce je aj malá osada v Doline. Nachádza sa asi 4 km severovýchodne v širokom, dlhom údolí medzi rozsiahlymi lesmi rozhraničujúce po ľavej strane Stráža,Véčajka, Révajka a Farkaška. Po pravej strane Čepkove hora, Kočikárova hora s hrebeňom Kozí vrch. Dlhou dolinou preteká malý potok, zachytávajúci vodu z 8 malých prameňov, vtekajúcich do vodnej nádrže v Strádonci pod Strážou. Časť Zlatná sa nachádza na rozhraní do Malej a Veľkej ráztoky.

Názov Zlatná je historicky, právne ustálený a uvádzaný vo všetkých dokumentoch a zemepisných mapách. Napriek tomu sa v ľudovej reči často používal aj iný názov, napr. Bubanská alebo Dolina. Ustálený historicko - zemepisný názov Zlatnávychádza z nepotvrdených údajov o ťažbe zlata. Názov Bubanská má presvedčujúcejšie, prijateľnejšie pomenovanie po rodine uhliarov, ktorá tu vymrela v r. 1929.

Prvá správa o osídlení v tejto časti je z konca XIX. storočia. Tu mala svoje sídlo zámožnejšia, bohatšia rodina Krepuš­kovcov, ktorá bola spoluvlastníkom rozsiahleho lesa Šteinerka, lučenského žida. Rod Krepuškovcov vo dvoch etapách odpredal svoje lesy Čepkovcom a Kočikárovcom z Rovnian. Starnutím, vymieraním rodu Krepuškovcov menilo sa aj dedičstvo ich majetku na pokračovateľov rodu Dežlikovcov, ktorý už od začiatku XX. storočia mal svoj Mósove dom /dnes ho vlastní po r. Gubzovej Maria Matejová/. Dom v Zlatnej odpredali chudobnej početnej uhliarskej rodine Bubanských. Tento rod sa dlhé roky zaoberal ťažbou dreva, sťahovaním a pálením dreveného uhlia v uhliarskych míľach ešte do r. 1930. Ich príbuzenstvo sa odsťahovalo v mladších rokoch. Najstarší zakladateľ rodu tu ešte žil do r. 1929. Dňa 6. 12. 1929 zomrel Michal Bubanský vo veku 73 rokov a na tretí deň - 8. 12. 1929 v hlbokom žiali a osamelosti zomrela aj jeho manželka Maria Bubanská, rodená Pomikalová.

V nastávajúcich rokoch hlbokej Všeobecnej krízy prichádzajú v roku 1930 noví kolonisti z Hradišských a Krnianskych lazov. Majetok im odpredal už ako vlastník celej Zlatnej Jan Búzik Čepko. Postupne si tu vybudovali svoje usadlosti, samoty, dosť izolovane, vzdialene od seba, podľa lazníckych zvykov. Osada však nemala životnosť ani 30 rokov.

Nový domov tu našli rodiny: Markovcov, Prochadzkovcov, Kanienských, Chovancovcov, Viľhanovcov. Boli to mladé, začínajúce rodiny, početné aj deťmi. Všetci sa zaoberali poľnohospodárskou výrobou, jediným zdrojom ich obživy. Pôdu obrábali volskými aj kravskými záprahmi. Boli to veľmi ťažké podmienky skromného hospodárenia a života. Svojou skromnosťou, pracovitosťou, statočnosťou, znášanlivosťou si veľmi skoro získali plnú dôveru, podporu a porozumenie medzi ostatnými obyvateľmi našej obce.

Obzvlášť ťažké podmienky boli pre školskú dochádzku detí, ktoré museli každý deň dve hodiny venovať len cestovaniu do školy peši, skoro 8 km po veľmi zablatených poľných cestách a v zime si brodiť cestu hlbokým snehom do našej obce. Nebola ľahšia ani dochádzka do strednej školy peši zo Zlatnej, horou do Českého Brezova a odtiaľ vlakom do Poltára, celkom 16 km.

Po roku 1950, rozvojom kolektivizácie poľnohospodárstva a veľmi sťažených podmienok súkromného hospodárenia na pôde, postupne tieto rodiny opúšťajú svoje domovy. Odchádzajú bývať a pracovať do širokého okolia tam, kde sa im vytvorili priaznivé pracovné podmienky, zárobkové možnosti i ľahší život. Opustené domy a usadlosti postupne schátrali. Staršie generácie pôvodných osídlencov v najproduktívnejšom veku - 30. rokov už vymreli. Z mladších dedičov, jedna z dcér Petra Kamenského - Maria, vydatá Rísová, bývajúca v Brezničke, spolu s manželom udržuje pozostalosť po rodičoch, ako svoju rekreačnú chalupu.

 

 


 

dnes je: 23.6.2017

meniny má: Sidónia

webygroup
ÚvodÚvodná stránka